Zuzana Števulová vysvetľuje históriu moderného utečeneckého práva.

Popisuje tiež súčasný vývoj, ktorý by mohol viesť k novej globálnej dohode.
Udeľovanie azylu a ochrana utečencov sú súčasťou európskej kresťanskej civilizácie od jej úplných začiatkov. V kresťanskej Európe to bol inštitút, ktorý dlho patril cirkvi a umožňoval jej ochrániť pred svetskou mocou či spravodlivosťou tých, čo sa uchýlili pod jej krídla, do chrámov či kláštorov. Až postupne sa menil význam azylu a jeho chápanie od ochrany ľudí, ktorí sa spreneverili zákonu, na svetský inštitút, ktorý slúži ochrane ľudí postihnutých závažnými udalosťami.

Do modernej podoby sa utečenecké právo rozvinulo až v dvadsiatom storočí, najmä pod vplyvom dvoch svetových vojen. Prvý raz museli štáty prevziať spoločnú zodpovednosť za ľudí na úteku v dôsledku ruskej revolúcie (1917) a po prvej svetovej vojne. Transporty tisícok utečencov z Ruska a Turecka a ich usídlenie v iných krajinách pomáhal organizovať nórsky polárnik Fridtjof Nansen, ktorý sa stal Vysokým Komisárom pre záležitosti utečencov pri Lige národov a za svoju činnosť dostal v r. 1922 Nobelovu cenu mieru.

V roku 1946 bola založená špecializovaná organizácia OSN – Medzinárodná organizácia pre utečencov, ako dočasná inštitúcia, ktorej úlohou bolo postarať sa o utečencov z druhej svetovej vojny v Európe a Ázii. Medzitým sa pripravovala nová celosvetová zmluva s cieľom nanovo upraviť postavenie utečencov.

V r. 2016 štáty na summite OSN v New Yorku prijali Deklaráciu, v ktorej sa zaviazali prijať nové svetové zmluvy upravujúce migráciu, utečenectvo a záväzky štátov. Výsledkom by mal byť Globálny kompakt o bezpečnej, regulovanej a zákonnej migrácii, ktorý by mal byť prijatý v r. 2018. Bude to prvá medzinárodná zmluva, ktorá upraví celosvetový režim pre migráciu.

Viac tu.